Referencie

Prieskum tvorby identity a sebareflexie cez pohybovú symboliku: Analýza predstavenia kolektívu autorov v podaní Renaty Jurčovej, 

                                                               "Kto som?"

Predstavenie vzniklo na motívy knihy Kto je Wilhelm od Constance Orbeck – Nilsen.

Kolektív autorov Jurčová – Jurča zvolil pri portrétovaní hlavnej postavy Zory vizuálne, hudobne, herecky komponovanú skladbu. Na scéne sa tak striedajú vizuálne obrazy, poézia, inscenovaný pohyb v detailoch aj veľkých celkoch. Celá hra je pretkaná filozofiou pre maldých dospelých. Ponúka hlboký prieskum sebaidentifikácie a aj otázku, aký podiel má na nás vplyv rodiny.

Prostredníctvom kombinácie metaforického textu, hudby Jozefa Urbana a scénografie Alice Záhorskej, pozývajú autori divákov k preskúmaniu zložitého procesu hľadania vlastnej identity.

Zora v podaní Renaty Jurčovej vlečie v úvode hry s odhodlaním celú svoju rodinu. Vyloží ich do priestoru - ako karty na stôl. Scénograficky sa pracuje s objektami. Každý reprezentuje iného člena rodiny - matku, otca, starú mamu, starého otca a dokonca aj pradedka. Jurčová nás zručne naviguje viacvrstvovými obrazmi, ktorých energia prechádza do pohybu a následne do hudby. Táto kompozícia nás necháva nazrieť do Zorinho vnútorného sveta: myšlienok, skúmania identity a sebahodnotenia.

V rôznych kútoch scény okolo centrálneho objektu (symbolu vzduchu, stromu, Zorinej starej maminej hlavy) sa realizujú detaily vzťahov, pocitov a situácií, medzi ktorými si my diváci musíme sami hľadať prienik. Je to makačka, ale stojí to za to. Metaforický charakter textov, knihy aj piesní nás vnára do príbehu a umožňuje preskúmať témy sebapoznania a autonómnosti.

Spolupráca Jurčovej s hudobníkom a skladateľom Jozefom Urbanom ďalej zvyšuje emocionálnu rezonanciu predstavenia. Každú postavu podčiarkuje hudba, rytmus a energia skladieb.

Kľúčovým momentom v predstavení je okamih, keď Zora so svojou starou mamou hľadia zo stromu na hviezdy. Táto scéna je meditáciou - zastavením - uprostred chaosu hľadania seba. Ponúka slobodu vo vedomí, že odpovede nemusia byť vždy okamžite dostupné, ale existuje krása v procese ich hľadania. Tento moment rezonuje s divákmi všetkých vekových kategórií, pripomínajúc im dôležitosť zastavenia sa, zamyslenia a prijatia neistoty.

Vystúpenie Renaty Jurčovej v "Kto som" v podstate presahuje vekové Hranice. Ponúka príbeh, ktorý rezonuje tak s mladými dospelými, ako aj s dospelými. Slúži ako filozofické odhalenie, pripomienka dôležitosti introspekcie a prijatia v ceste k hľadaniu seba. Vieme, že filozofia a poetické divadlo nie je každého šálka kávy, ale aj keď nie všetkému budete rozumieť, pocit a energia do vás určite prejdú. A práve táto katarzia dáva nám divákom slobodu, že nie na všetko je treba mať odpoveď.

Ale keby ste ju predsa potrebovali, tak ponúkam túto:

Najzaujímavejší aspekt predstavenia "Kto som?" je jeho prístupnosť pre mladých dospelých aj ich rodičov. Prezentácia abstraktných konceptov a emocionálnych stavov v hmatateľnej, vizuálne pôsobivej forme otvára priestor pre introspekciu a dialóg, povzbudzujúc divákov, aby sa zamysleli nad tým, ako si vytvárajú vlastnú predstavu o sebe .

Veronika Kořínková, EDUdrama dramacentrum

Hodnotenie v Javisku - Miroslava Košťálová

Miro Zweifelhofer hodnotí predstavenie PALACH na krajskej prehliadke v Močenku

Levický súbor je tradičným účastníkom malopočetnej skupiny divadla dospelých, ktorá má v nitrianskom kraji na prehliadkach podstatne slabšie zastúpenie, než súbory mladšej kategórie. Samotný súbor, ale aj jeho jednotliví členovia, však majú bohaté skúsenosti s divadelnou tvorbou a dlhodobo patria v celoslovenskom kontexte medzi tvorcov s umelecky jasne definovaným a zvedomeným umeleckým názorom podloženým osobnostným i spoločenským rozmerom.

Inscenácia Palach predstavuje dielo, ktoré možno zradiť do línie tvorby zameranej viac na verejné, než súkromné témy. Samotná osoba Jana Palacha pritom predstavuje východzí moment, prostredníctvom ktorého inscenácia otvára najmä otázku slobody, zodpovednosti za vlastné rozhodnutia, ale aj dlhodobých následkov, ktoré obdobie komunizmu zanechalo na našej spoločnosti dodnes. Po formálnej stránke sa tvorcovia rozhodli využiť princíp kombinujúci poetiku divadla - politickej tribúny a súčasného estetizovaného kabaretu. Výsledkom je tvar, ktorý v každom z výstupov pracuje s inými formálnymi východiskami a obsahovo skôr asociatívne varíruje spomenuté témy.

Najmä v textovej rovine však platí, že hlavne v úvodných častiach ubližuje celkovému vyzneniu zbytočná doslovnosť. Pasáž odohrávajúca sa v krčme, ktoré je v podstate prepisom súčasných internetových diskusií o pandémii, či vojnovom konflikte na Ukrajine totiž zbytočne doslovne verbalizuje to, čo možno ponechať na divácku interpretáciu. Teda prepojenie otázky slobody v období totality a dnes.

Z formálneho hľadiska zas režijnému spracovanie chýba najmä väčšia zdôraznenie princípu estetickej rôznorodosti. Bez jasných predelov a divácky ľahko čitateľných interepretačných kľúčov totiž takýto princíp môže prerásť do chaosu. Práve k tomu inscenácia v niekoľkých momentoch smeruje.

V prvom momente by som tvorcom navrhoval najmä zopakovať si dramaturgickú selekciu obsahovej i formálnej roviny, ktorá by výsledný tvar očistila od prvkov, ktoré sú samostatne

efektné, no v rámci celku predstavujú skôr slepé odbočky, vďaka ktorým je celkový tvar zbytočne neprehľadný. 

Katarína Hitzingerová k online premiére MATILDA

"Pamätaj si, že úspech je odmena za drinu"

Monodramatická performancia Renaty Jurčovej v autorskej a režijnej spolupráci
so Štefanom Jurčom "Matilda" je práve v aktuálnom pandemickom roku veľmi adresná pre vnímanie umenia a hľadanie jeho zástoja pre človeka v dnešnej spoločnosti. Prečo sa umenie dostalo do pozície, že má prinášať len zábavu, relax, oddych? Prečo je už minulosťou daný stereotypný názor "umelec nie je zamestnanie", umením sa nedá zarobiť, umenie nevytvára ekonomický podiel na vývoji spoločnosti a tak ďalej...

Ako uvádzajú autori v popise inscenácie: zamýšľajú sa nad otázkou, čo by bolo, keby sa Renata Jurčová - Matilda - nevenovala umeniu, ale zostala "stavbárkou". Stojí pred úlohou rekonštrukcie kultúrneho domu Družba a postupne pochopí, že cez ňu rekonštruuje svoj život bez umenia. Uvedomí si, že umenie zatlačila kdesi do úzadia, práve kvôli názorom iných "dospelejších", odbornejších...

Hlavnou líniou inscenácii v rámci dramaturgie je umenie a jeho postavenie v súčasnom svete pre bežného človeka, ktoré sa stretáva v komparácii so životným príbehom performerky Renaty Jurčovej. Práve týmto dramatickým a aj dramaturgickým komponentom sa inscenácia stáva adresnejšou pre dnešného diváka, ktorý si v niekoľkých životných etapách kladie tú istú otázku neustále dookola: "som správne na tej ceste, po ktorej kráčam?". Pre umelca je otázka "svojbytnosti seba samého v umení ešte citlivejšou" a v životnom príbehu Matildy ešte citlivejším, keďže performerka vedela, že chce ísť cestou umenia od malička, avšak križovatky, na ktoré vstupovala ju vždy rozhodnutím "dospelejších a odbornejších" ľudí posunuli na cesty tvz. "nálepiek" životného šťastia. Potláčali v nej vzťah k umeniu.

A práve "potláčanie" je veľmi silnou črtou dnešného ponímania jedinca v spoločnosti. Potláčame v sebe inakosť (rôzneho druhu), potláčame v sebe motiváciu byť lepší
v činnosti/aktivite, ktorá nás robí šťastnými a spokojnými, pretože nevyhovuje danej spoločnosti ("čo by na to povedali ľudia/susedia,..."), musíme mať samé jednotky a červené diplomy, pretože tie určujú našu inteligenciu pre spoločnosť a tak ďalej.. Vedomé strašenie a vytváranie mantinelov (neustála práca performerky s lepiacou páskou), neustáleohraničenie priestoru (nie z vlastnej motivácie) a nekončiaci boj medzi vlastnou iniciatívou a iniciatívou predstaviteľov spoločnosti (rodičia, pani učiteľka, profesori,...) vytvára gradáciu v pohybovej vizualizácii. Škatuľkovanie na základe "kritérií" potláča sebareflexiu, objektivitu a napríklad aj z umenia robia len jednotnú formu "showbiznisu a zábavy". Svedčia o tom mnohé komentáre na sociálnych sieťach o umení a umelcoch ako takých.

Jedinou paralelou vo svete Matildy je kamarátka, pri ktorej Matilda cíti svojbytnosť vlastnej duše. Performerka netlačí na emócie, nepotrebuje sebaľútosť. Prirodzenosť prejavu a jej otvorenosť k téme, v ktorej prelína jednotlivé dôležité a dramatické pasáže sa stáva uveriteľnou aj keď je inscenácia streamovaná, rampa medzi obrazovkou a živým prenosom sa doslova stráca. Hudba Lukáša Kubičinu výborne dotvára a umocňuje veľmi umne vytvorenú dramaturgiu inscenácie. Kubičina experimentuje s rôznymi štýlmi, avšak zostáva v hudobnom rozhraní posledných desaťročí. Scénografia Doroty Volfovej pracuje

s množstvom drobných rekvizít, javisko je nimi preplnené, avšak základné sústredenie sa

spočíva v projekcii, na ktorej pozadí je starý magnetofón, na ktorom sa navíja kotúč
s výpoveďou, ktorá sa v samotnom závere dostáva do ticha. Lepiace pásky a ich rôznorodé využitie a mnohonásobné používanie vytvára čitateľný znak - limitovanie a ohraničenie. Performerka začína v "polovičatom kostýme" - opäť znak rozdvojenosti duše/cieľov/vnímania až po body, v ktorých sa oslobodzuje a vydáva na cestu za detským snom, ktorý nepotrebuje pretlmočiť akciou, stačia na to detské oči v poslednom zábere na projekcii a približovanie sa k nim (zväčšovanie telesného priestoru voči projekcii, ponorenie sa).

Inscenácia Matilda nie je činohernou inscenáciou, je performatívnou výpoveďou
s čitateľnými znakmi, veľmi dobrou dramaturgiou a prirodzenou interpretáciou. Dotýka sa dvoch paralel - individuálneho príbehu, v ktorom sa nájde aj "ne-umelec". A druhá paralela je úloha umenia v našom živote. Umenie potrebujeme, je to naša duchovná potrava, aj keď pracujeme ako ekonóm, stavbár, lekár, predavačka,... Len sme zaplavení "limitovaním
a potláčaním", preto umenie v sebe nevnímame ako hodnotu.. a keď prídeme o túto hodnotu, kým budeme? Budeme?

Daniela Evjáková k online premiére MATILDA

Ja som jedno malé hlúpe dievčatko a niekedy nie. Inokedy sa veľa a múdro sa pýtam, aby som mohla znovu zistiť, čím ma chcú mať. A či ma chcú mať. A čím sa stávam? Vyzliekam sa z teba, z kohokoľvek, ostávam nahá.
Pochopil som že si sa nechala zlomiť. 
Inscenácia Matilda predstavuje príbeh mladej autorky, ktorej túžba tvoriť nenašla cestu uplatnenia. Inštitúcie vyhľadávajúce talenty ako tanečné konzervatórium, či činoherná fakulta Matildu neprijali. Množstvo pokusov o zaradenie sa do sveta umenia formálnou cestou zlyhalo, zo začiatku ju odrádzali predsudky, narážky okolia na nesprávne genetické predpoklady a netanečné telo. Autorka kladie otázku: "Vari tuční ľudia nemôžu umenie?" Zdanlivo nás tým smeruje k hlavnej téme inscenácie. To by však bol zjednodušujúci výklad. Na pozadí tejto dejovej línie sa odkrýva svet dospievajúceho dievčaťa, ktoré celou svojou bytosťou túži zhmotňovať myšlienky v umení a táto túžba je nahlodávaná pochybnosťami o sebe samej. Pochybnosti vlastné i vtlačené spoločnosťou víťazia a dievča
stráca svoj čas a seba samu v živote stavbárky. Pred našimi zrakmi strieda úpornú snahu a
túžbu, zúfalstvo a bezmocnosť, následne rezignácia a napokon vzbura, obnova a rozhodnutie
vrátiť sa k svojmu ja, k umeniu, bez ohľadu na neistú budúcnosť. Predstavenie je ideálne pre
mladých divákov, ktorí sa rozhodujú o svojom živote a sú zmietaní vlastnými pochybnosťami.
Môžu prostredníctvom hlavnej hrdinky konfrontovať svoje ideály a odlíšiť ich od vzorcov
vtisnutých im rodinami, učiteľkami tanca, predsedníčkami porôt a podobne. Sú tu nastolené
otázky, ktoré si kladie mnoho deviatakov, či končiacich stredoškolákov. Uživí ma moja vysnená
profesia? Uspejem, ak nestavím na istotu? Odpovede inscenácia neposkytuje, ani nemôže.
Ukazuje iba, čo sa stane, ak si prestane človek veriť, ak poprie sám seba. Podnecuje divákov k
premýšľaniu, ako by sa k podobnej situácii postavili skôr, než jej reálne budú čeliť, umožňuje im
získať náskok pred vlastným rozhodnutím.
V inscenácii vidíme príbeh mladej tvorkyne retrospektívne. Autorka si prehráva záznamy z
detstva, spomína na dobre mienené rady rodičov, ako treba papať, aby dobre narástla, na
scény z puberty, na prvú cigaretu, sprevádza nás až k svojim úvahám zrelej, alebo ako sa
Matilda sama pomenúva "zostarnutej" ženy. Vidíme záznam jej života v dvoch rovinách.
Projekcia zjavuje videozáznamy z detstva a obrazom točiaceho sa magnetofónového kotúča
vizualizuje i audionahrávky. Záznam Matildinej životnej cesty zachytáva nielen páska v projekcii
ale i páska lepiaca, ktorej významy sa v inscenácii menia. Premena javiskového znaku pásky
začína spomínanou životnou cestou, herečka ju lepí na zem a kráča po nej, v inej scéne páska zväzuje Matilde nohy, tak ako zo záznamu zaznievajúce komunistické texty o socialisme chváliace stavbárenský priemysel, v ktorom Matilda na chvíľu uviazne. Najsilnejším momentom je scéna, v ktorej sa rezignujúca Matilda obmotáva do pásky ako mucha lapená do pavučiny; je znehybnená odmietaním snáh stať sa umelkyňou. Divák však vidí, že pavučinu si tká sama a funguje to i v prenesenom význame. Hrdinka to prijíma, uvedomuje si, že je to všetko len v jej rukách a rozhodne sa zámotok prijať ako kuklu, z ktorej sa zrodí nová. Strháva zatvrdnutú chrastu z pásky a všetkého, čo ju od jej snov odkláňalo, čo si sama na seba zavesila. Vyzlieka túto starú kožu, odkladá i väčšinu oblečenia, prijíma svoje telo, svoje potreby, a takto obnažená trhá strednú stenu projekčného plátna a vstupuje do sveta umenia. Z bočných stien, akoby krídel zrodeného motýľa na nás pozerajú oči malého dievčaťa. Matilda zatvára oči a tancuje. Tentokrát sama pre seba, prijíma seba i svoje "netanečné telo" a je spokojná, šťastná a krásna. Na divákov sa pozerá už len detskými očami z projekcie. Pri realizácii scény znovuzrodenia vo videnom predstavení síce chýbal pocit, že sme sa stali svedkami zázraku, absentovalo výraznejšie odlíšenie javiskovej situácie od predchádzajúcich, ale je nutné oceniť jemnosť a krehkosť konania, snahu o jednoduchosť a čistotu scény.Inscenácia je zmysluplné dielo, ktoré má svoje miesto v spoločnosti, odhaľuje nedostatky prijímacích pohovorov na umeleckých školách, predsudky okolia či škodlivé rady rodičov a ďalšie aspekty slovenskej reality. V následnej práci pri reprízovaní odporúčam rozkryť viac boj v Matilde, odhaliť jej vlastné pochybnosti (čo ak majú pravdu), aby nepôsbila hra príliš popisne a zjednodušujúco a následná obroda bola o to zaslúženejšia. Je pravdepodobné, že reprízovanie pred živým publikom zafunguje ako katalyzátor a prefiltruje zdĺhavé scény, odstráni kŕč a neautenticitu niektorých scén a predstavenie sa zdynamizuje. Bez divákov je divadlo holé a potrebuje ich k dokončeniu diela. Divadlo nie je film a online predstavenie nikdy nemôže byť plnohodnotným, preto uvedené nedostatky inscenácie nemožno vnímať ako konečné, ale ako správu o súčasnom stave inscenácie, ktorá ešte čaká na životné, živé uvedenie. Aj napriek týmto podmienkam v predstavení nechýbali sugestívne obrazy, ako keď si herečka zviaže nohy páskou a hlava jej uviazne medzi rukami zbesilo sa kývajúc sa zo strany na stranu, snažiac sa vymaniť z vlastného života, či naopak v tichých chvíľach, keď je herečka v pokoji a my môžeme len pozorovať jej nehybnú a predsa veľavravnú tvár. V tých chvíľach cítime hĺbku jej túžob a bolestí bez mihnutia oka, herečka len stojí a je "to" tam. "To", ten pocit ozajstnosti, keď nám prebehnú v hľadisku zimomriavky, keď v tele cítime blízkosť javiskového diania s našim životom. Matilda potrebuje byť hraná pred živým publikom a diváci, ako i naša spoločnosť potrebuje, aby sa hrala.